Súradnice GPS:
N 48°50.190′ E 021°07.504′
Prvá svojho druhu v celom Uhorsku: Odhalíte tajomstvo stratenej chaty v lesoch pri Košiciach?
Predstavte si miesto, kde sa v roku 1914 zastavil čas.
Stojíte na rozkvitnutej horskej lúke Vozárska v nadmorskej výške 575 metrov, vzduch vonia ihličím a vy viete, že pod vašimi nohami pulzuje história, o ktorej mnohí len snívajú.
Tu, v objatí Čiernej hory (podcelok Pokryvy) na úbočí Spáleného vrchu (797 m n. m.), kedysi stál symbol odvahy, pokroku a solidarity, ktorý nemal v celom vtedajšom kráľovstve obdobu. Nebola to len obyčajná stavba.
Békefiho chata bola revolučným dielom – vôbec prvou robotníckou turistickou chatou postavenou na území celého Uhorska.
Vznikla ako útočisko pre pracujúcich ľudí, ktorí hľadali pokoj od hluku tovární a túžili po slobode v prírode.
Dnes už jej steny nepočuť, no kamenné základy a tajuplná pivnica stále čakajú v tieni lesa na svojich objaviteľov.
Zostali len stopy v zemi a legenda, ktorú môžete kráčaním po modrej značke oživiť práve vy.
Stačí vystúpiť na zastávke Ružín, vydať sa romantickým údolím Malého Ružínka a nechať sa viesť dolinou, ktorá ukrýva jedno z najväčších turistických tajomstiev východného Slovenska.
Nadšenie košických robotníkov a ťažké začiatky
Celý príbeh sa začal písať na začiatku roka 1911 v košickom robotníckom dome na Mäsiarskej ulici.
Práve tam vznikla miestna odbočka Turistického spolku Priateľov prírody.
Do jej čela sa postavil obetavý krajčír Adolf Békefi, ktorý bol predsedom spolku a najviac sa zaslúžil o myšlienku aj samotnú realizáciu stavby.
Členovia spolku, prevažne robotníci, zatúžili po vlastnom útočisku v prírode.
Nájsť správne miesto však nebolo jednoduché.
Pôvodný plán postaviť chatu na vrchu Pokrivy narazil na nesúhlas lesného úradu.
Riaditeľ úradu Karol Karsay však turistom ponúkol alternatívu – lúku Vozárska, kde v minulosti uhliari pálili drevné uhlie pre hámre.
S výstavbou sa začalo na jar 1914 podľa plánov tesára Andreja Reisza.
Mesto Košice podalo pomocnú ruku a darovalo drevo, stavebný kameň a finančný príspevok.
Vďaka obrovskej dobrovoľníckej práci samotných turistov vyrástol na kamennom základe skromný dvojizbový zrub s kapacitou pre približne 40 ľudí.
Slávnostné otvorenie na konci júna 1914 prilákalo viac ako 600 hostí z Košíc, Budapešti či Miskolca.
Chata dostala na počesť svojho hlavného iniciátora názov Békefiho chata (Békefiho útulňa).
Radosť prerušená vojnou a veľkolepý medzivojnový rozkvet
Oslavy z otvorenia však mali trpkú príchuť.
Hneď na druhý deň po otvorení zasiahla turistov šokujúca správa o atentáte v Sarajeve, ktorý rozpútal prvú svetovú vojnu.
Napriek ťažkým časom chata neosirela.
Počas vojnových rokov striedavo prechádzala z rúk československých légií a vojsk Maďarskej republiky rád, ktoré proti sebe bojovali, no členovia spolku sa o ňu svedomito starali a chata toto turbulentné obdobie prežila.
Skutočný zlatý vek a rozkvet zažila v medzivojnovom období, kedy patrila medzi najobľúbenejšie a najnavštevovanejšie turistické chaty na celom Slovensku.
Záujem o horskú turistiku rástol tak rýchlo, že pôvodná kapacita prestala stačiť.
V roku 1933 sa preto pristúpilo k masívnej dostavbe moderného poschodového traktu podľa projektu inžiniera Kleina.
V júli 1934 sa chata dočkala svojho druhého otvorenia.
Z malej útulne sa stal veľký, osemizbový komplex s poschodovou prístavbou, ktorý dokázal prichýliť až 75 turistov (ponúkal 60 postelí) a bol vybavený dokonca aj ústredným kúrením. Predstavte si tie večery: praskanie ohňa v krbe, smiech desiatok ľudí a pocit slobody.
Počas hlbokej hospodárskej krízy tu navyše ako dobrovoľní chatári pôsobili nezamestnaní košickí turisti Eugen Andreász a Vojtech Papincsák.
Temné roky a krvavé tragédie
S blížiacou sa druhou svetovou vojnou sa pokojná horská atmosféra začala vytrácať.
Po arbitráži v roku 1939 sa chata ocitla priamo na novej, napätej maďarsko-slovenskej hranici, pričom zostala na slovenskej strane.
Stala sa strategickým, no nebezpečným miestom, cez ktoré poľskí odbojmári ilegálne utekali do Maďarska.
Rok 1944 priniesol do okolia chaty strach a násilie.
Husté lesy Čiernej hory ovládli partizánske skupiny a nemecké jednotky.
Chata bola svedkom dvoch chladnokrvných vrážd – partizáni tu najprv nespravodlivo obvinili a popravili miestneho hájnika Ernesta Gaiswinklera a neskôr, v novembri 1944, na chate zastrelili aj lesmajstra Viliama Schmidta pre údajnú kolaboráciu.
Na sklonku roka sa priamo v okolí zrubu strhli tvrdé frontové boje.
Smutný koniec a dnešná realita
Paradoxom histórie je, že samotné frontové besnenie a prechody armád Békefiho chata prežila bez fatálnych škôd.
Osud k nej však bol krutý – to, čo nezničila vojna, dokonala ruka človeka. Jej definitívny koniec prišiel v lete roku 1945.
Vyplienili ju a úmyselne podpálili neznámi zlodeji, hoci vtedajšie oficiálne správy požiar pohodlne zvalili na prebehnuté vojnové operácie.
Aj keď sa po vojne vážne uvažovalo o jej obnove a stavba bola zaradená do rozvojových plánov, k jej znovupostaveniu už nikdy nedošlo.
Ak sa dnes vyberiete na poľanu Vozárska, ktorá je súčasťou prírodnej rezervácie, po kedysi slávnej chate, na ktorú boli miestni hrdí, nájdete už len skromné stopy.
V tráve na okraji lúky sa ukrývajú machom zarastené kamenné základy, stará studená pivnica a pokrútené, hrdzavé zvyšky železných postelí.
Sú to tichí svedkovia zašlej slávy prvej robotníckej útulne, ktorej príbeh si príroda zobrala sčasti späť, no jej odkaz v lesoch pri Košiciach žije dodnes.
Ako sa dostať k ruinám Békefiho chaty?
K miestu, kde stála Békefiho chata, resp. k jej zachovaným základom, sa najľahšie dostanete po 
modrej turistickej značke zo železničnej zastávky Ružín cez malebnú dolinu Malý Ružínok.
Strážca Vozárskej: Našli by ste odvahu prijať mrazivý bozk nesmrteľnosti?
Mali ste niekedy pocit, že vás les sleduje?
Že stromy nie sú len drevo a listy, ale nemí svedkovia príbehov, ktoré sa do nich vryli pred stovkami rokov?
Na horskej lúke Vozárska, v tieni Spáleného vrchu, sa dodnes vznáša opar legendy o mužovi, ktorý našiel cestu von z lesa, len aby v ňom ostal navždy.
Pred dávnymi rokmi žil v kraji pod Čiernou horou skúsený poľovník Attila.
Bol to muž hôr, no v jedno osudné popoludnie ho Vozárska pohltila.
Čistina sa začala krútiť v nekonečných sľučkách a každý známy chodník zmizol.
Keď už beznádejne klesal k zemi, z tieňov vystúpila ona – nadpozemsky krásna bytosť s očami hlbokými ako nočná obloha.
„Vyvediem ťa,“ zašepkala, no jej hlas mrazil.
„Ale cena je tvoja krv.
Ak ostaneš sám, do mesiaca zomrieš.
Ak pôjdeš so mnou, tvoj život sa zmení navždy.“
Attila, zvieraný strachom zo smrti, súhlasil.
K spečateniu osudu došlo pri malom, zamrznutom potoku v hĺbke Čiernej hory.
Žena vzala Attilovu pravú ruku do svojich dlaní, ktoré boli mŕtvolne chladné.
Starodávnym nožom s kostenou rúčkou mu na dlani urobila plytký, ale jasný rez.
Na bielej pokožke sa zaleskli tmavé kvapky krvi.
Žena následne priložila jeho ruku k svojim perám, dvakrát sa jazykom dotkla jeho krvi a pustila ho.
Tento akt mal hlboké magické následky, ktoré navždy zmenili Attilovu podstatu.
Od momentu dotyku s krvou začalo Attilovo srdce patriť žene.
Ich srdcia sa zviazali a začali biť v spoločnom takte, aby ho les chránil.
Vďaka tomuto aktu ho žena začala cítiť vnútri seba a čoskoro sa naučili navzájom počuť svoje myšlienky.
Rana po reze sa zahojila za rekordné dva dni, pričom za sebou zanechala tenkú bielu jazvu, ktorá bola trvalo chladnejšia než zvyšok tela, akoby v nej zamrzol ľad.
Táto jazva sa stala symbolom pamäte na to, kým Attila kedysi bol a kým by mohol byť, ak by si vybral inú cestu.
Attila sa začal meniť. Jeho zmysly sa vyostrili a prestal starnúť.
Dozvedel sa, že pred ním táto strážkyňa prahu zachránila už dvanásť mužov.
Každého z nich mala rada, s každým prežila chvíle pozemského šťastia a pokoja, no jeden po druhom nakoniec splynuli s prírodou ako osamelí strážcovia.
Stali sa tichými skalami či šumiacimi stromami, zatiaľ čo ona ostávala sama.
S Attilom to však bolo iné.
Hoci jej srdce poznalo dvanásť tvárí, až v trinástom mužovi našla svoju skutočnú, osudovú lásku.
On nebol len ďalším spoločníkom v poradí, bol jej spriaznenou dušou, kvôli ktorej sa aj ona rozhodla zmeniť svoj osud.
Civilizácia pre nich prestala existovať a v tichu divočiny pod Spáleným vrchom našli obaja absolútny vnútorný pokoj.
Napokon prišiel deň, keď sa ich spoločný čas na zemi naplnil.
Na rozdiel od dvanástich mužov pred ním, ktorých nechala splynúť s lesom samých, sa tentoraz rozhodla splynúť s divočinou aj ona.
V poslednom, pevnom objatí na okraji lúky Vozárska sa ich telá rozplynuli do šumu lístia a vône hliny.
Odišli spolu tam, kam už žiadna ľudská stopa nevedie, a stali sa samotným srdcom hory.
Hovorí sa, že ak dnes stojíte na Vozárskej v úplnom tichu, ten jemný mrazivý vánok na vašej tvári nie je vietor – je to dych ich nekonečnej lásky, ktorá tu ostala navždy zakliata.
Odhaľte miesto, kde ožívajú legendy
Či už vás na lúku Vozárska pritiahne pohnutý osud prvej robotníckej chaty v Uhorsku, alebo mrazivá lovestory o jej večných strážcoch, jedno je isté – toto miesto vás nenechá chladnými. Pod Spáleným vrchom sa minulosť neukrýva v hrubých knihách, ale v tieni stromov a starých kamenných základoch. Zbaľte si batoh, vydajte sa po modrej značke z Ružína a premeňte obyčajnú nedeľnú prechádzku na vlastnú objaviteľskú expedíciu. Lesy pri Košiciach totiž stále čakajú na tých, ktorí dokážu načúvať ich tajuplnému šepotu.
Fotogaléria
Zaujímavé odkazy
Blízke stredisko, turistické centrum, obec alebo mesto:
Mapy
Vrstvy: Turistická mapa, Automapa, Cyklomapa, Lyžiarska mapa, Satelitná mapa a OpenStreetMap.
Kliknutím na logo „Freemap.sk“ sa Vám mapa zobrazí na celej ploche obrazovky.
